Nervus vagus a Polyvagálna teória

“Cítim sa ľahšie, radostnejšie, veci sa mi javia jasnejšie, mám zrazu chuť niečo podniknúť, cítim sa otvorene voči svetu, cítim pocit bezpečia..”, aj toto sú slová ľudí po absolvovaní kraniosakrálnej terapie. Byť svedkom toho, čo sa deje počas kraniosakrálneho ošetrenia a po ňom, ma viedlo k hlbšiemu skúmaniu biologických procesov, ktoré stoja za reguláciou psychického stavu človeka.
Existuje jedna časť nervového systému, ktorá významne prepája naše telo so psychikou – je to autonómny nervový systém (ANS).
Skôr, ako sa budeme hlbšie venovať spomínanej časti nervovej sústavy, ponúkam jej kompletné členenie:
1. Centrálna nervová sústava
1.1 Mozog
1.2 Miecha
2. Periférna nervová sústava
2.1 Somatický nervový systém
2.2 Autonómny/Vegetatívny nervový systém
2.2.1 Motorická časť (eferentná)
2.2.1.1 SYMPATIKUS
2.2.1.2 PARASYMPATIKUS
2.2.1.3 Enterický nervový systém
2.2.2 Senzorická časť (aferentná)
Názov autonómna nervová sústava poukazuje na nezávislosť jej funkcií na centrálnej nervovej sústave. Nie je teda ovládaná vôľou, pracuje reflexívne, je zodpovedná za kontrolu našich základných životných funkcií, ktoré sú ovládané nevedome a súvisia s prijímaním potravy, cirkuláciou, metabolizmom a fukciami spojenými s udržaním života. ANS pracuje v určitom rytme a jej činnosť ovplyvňuje naše fyzické, mentálne aj emocionálne zdravie.
V rámci autonómnej nervovej sústavy rozpoznávame 2 časti:

Sympatický nervový systém (SNS)/ Sympatikus

V prípade hroziaceho nebezpečenstva je sympatikus zodpovedný za reakciu útok alebo útek. Sympatický nervový systém nás pripravuje na akciu zvýšením srdcovej frekvencie a krvného tlaku, presmerovaním prietoku krvi z kože, žalúdka a čriev do mozgu, srdca a svalov a zrýchlením dýchania.

Parasympatický nervový systém (PNS)/ Parasympatikus

Aktivuje sa v čase bezpečia a jeho úloha je opačná: upokojuje nás, privádza naše telo späť do homeostázy a umožňuje načerpanie energie, uzdravenie.

Nová koncepcia Parasympatického nervového systému

Ešte pred štvrťstoročím sa verilo, že človek funguje len v 2 stavoch, buď s aktivovaným parasympatikom, kedy relaxuje, trávi a naberá energiu, alebo v stave aktivovaného sympatiku, kedy je pripravený brániť sa pred nebezpečenstvom formou útoku alebo úteku.
Polyvagálna teória z roku 1994 priniesla nový pohľad na členenie a funkciu blúdivého nervu, ktorý je hlavnou súčasťou parasympatikovej vetvy ANS. Tento nový model Dr. Stephena Porgesa nám umožňuje pochopiť fyziologické a emočné stavy jednotlivých úrovní, v ktorých sa človek môže nachádzať a prináša tak ďalšie možnosti práce so stresom a traumou.

Čo je nervus vagus – blúdivý nerv?

Nervus vagus predstavuje hlavnú nervovú zložku PNS. Automaticky riadi parasympatické motorické funkcie srdca, pľúc, tráviaceho systému, pečene, žlčníka, sleziny, pankreasu a obličiek. Blúdivý nerv má teda veľmi dôležitú úlohu pri relaxácii a správnej činnosti týchto orgánov. Nervus vagus tiež riadi priečne pruhované kostrové svaly úst, hltana a hrtana, čo nám umožňuje bezpečne prehĺtať jedlo a hovoriť.
Zaujímavosť:
Spomínané funkcie riadi iba asi 20% vlákien blúdivého nervu. Zvyšných 80% vlákien posiela senzorické informácie z orgánov späť do mozgu. To sa dá využiť, aby sme sa naladili na svoje telo a všímali si, keď niečo nie je v poriadku. Niekedy môžeme prehliadať naše emočné naladenie, avšak stiahnutý žalúdok, srdcovú arytmiu, či bolestivé črevá ako príznak stresu je ťažké ignorovať.

Polyvagálna teória Dr. S. Porgesa

Popisuje, ako reagujeme na ohrozenie tromi odlišnými spôsobmi, ktoré sú dané biologicky a hierarchicky. V tomto novom modeli je blúdivý nerv rozdelený do dvoch vetví (zadná a predná vetva), obe majú jedinečnú štruktúru, umiestnenie a vplyv.

Zadná vetva blúdivého nervu

Vývojovo staršia, máme ju spoločnú napr. s plazmi. Udržiava homeostázu, keď je zviera alebo človek v bezpečnej situácii. Keď však hrozí nebezpečenstvo, táto dráha spúšťa v tele imobilizáciu, zamrznutie, stiahnutie, spomalenie srdcovej frekvencie a metabolizmu, zastavuje dýchanie a dokonca môže spôsobiť smrť. Reguluje najmä orgány pod bránicou (tráviaci systém, pečeň, žlčník, slezina, pankreas a obličky).

Predná vetva blúdivého nervu

Vývojovo mladšia, vznikla až s vývojom cicavcov a je spojená s emočnou pohodou a uzdravovaním, pretože zabezpečuje stav uvoľnenia a spoločenského zapojenia. Reguluje hlavne srdce a pľúca spolu s priečne pruhovanými kostrovými svalmi úst, hltana a hrtana. Táto časť blúdivého nervu funguje optimálne, keď sa cítime v bezpečí a spojení so svetom a ostatnými ľuďmi.

Prehľad, ako sa vyvíjal autonómny nervový systém:

1. vznik zadnej vetvy blúdivého nervu PNS
2. vznik SNS (vzniká s vývojom cicavcov, ako hlavná obrana pred nebezpečenstvom: útok – útek)
3. vznik prednej vetvy blúdivého nervu

Ako teda reagujeme na hrozbu podla Polyvagálnej teórie?

„Pri výzve sa regulácia autonómneho nervového systému postupne degraduje na staršie obvody ako adaptívny pokus o prežitie.“ -Stephen Porges, The Pocket Guide to the Polyvagal Theory, s. 64
To znamená, že keď sa cítime bezpečne, aktívne su najnovšie autonómne dráhy PNS – dráhy prednej vetvy blúdivého nervu. Tieto cesty podporujú sociálnu interakciu, rast a zotavenie.
Ak vnímame nebezpečenstvo, prevezme vládu sympatický nervový systém a prejdeme do režimu útok – útek. V tomto stave sú obe vetvy vagusového nervu inhibované/utlmené.
Ak nám naše obranné mechanizmy útok – útek neposkytnú pocit bezpečia, sympatický nervový systém je inhibovaný a aktivujú sa staré dráhy PNS – zadná vetva blúdivého nervu. Sme akoby zamrznutí, “vypnutí”, v šoku, disociovaní/odpojení od tela, môžeme mať mdloby.

Fyzické a duševné prejavy stresu a traumy

Ľudia zažívajúci chronický alebo opakovaný stres, môžu uviaznuť v režime útok – útek na dlhú dobu. To môže mať za následok vysoký krvný tlak, zvýšené hladiny stresových hormónov, úzkosť, nespavosť a množstvo ďalších problémov.
Počas traumatizujúcej udalosti má nervový systém človeka tendenciu prejsť na najprimitívnejšiu formu obrany – zamrznutie – a uviaznuť tam. To môže viesť k celému radu psychologických problémov vrátane disociácie, neschopnosti komunikovať, vyhýbaniu sa akémukoľvek kontaktu, ako aj chronických fyziologických problémov.
Navyše, keď sa u človeka aktivujú staré vagové nervové dráhy, je pre jeho nervový systém veľmi ťažké vrátiť sa späť do stavu bezpečia, aj keď už trauma odoznela.

Úloha kraniosakrálnej terapie pri regulácii nervovej sústavy

Naším cieľom je, aby človek prešiel zo stavu zamrznutia (aktivovaná zadná dráha blúdivého nervu PNS) alebo stavu útok – útek (aktivovaný SNS) do stavu spoločenského zapojenia (aktivovaná predná dráha PNS). Deje sa tak nielen prácou s kraniosakrálnym systémom, kraniálnymi nervami (konkrétne 5., 7., 9., 10. a 11. kraniálny nerv), ale aj našou plnou pozornou a navodením bezpečnej a prijímajúcej atmosféry zo strany terapeuta.

Kraniosakrálna terapia je vhodná vždy vtedy, keď nie je aktivovaná predná vetna blúdivého nervu a my máme niektoré z nasledujúcich pocitov:

  • či už sme sami, alebo v spoločnosti iných ľudí, nevieme sa uvoľniť a pociťujeme strach a úzkosť
  • premáhajú nás pocity, ktoré nie sme schopní kontrolovať
  • skrývame sa pred svetom, uzatvárame sa, sme deprimovaní, skleslí, apatickí
  • cítime hnev, hanbu alebo vinu
  • sme úzkostliví, prchkí, ako na ihlách, alebo máme potrebu stále niečo robiť
  • + ďalšie stavy, kedy nie sme spoločensky zapojení
  • pracujeme na svojej psychike (samostatne alebo pod odborným vedením) a cítime, že v nás stále ostáva emocionálny náboj, ktorý nás brzdí v ďalšom posune

To, že je aktivovaná predná vetva blúdivého nervu, zistíme nasledovne:

  • cítíme sa bezpečne, vnímame kontakt so sebou samými a druhými ľuďmi
  • dovolíme si dôveru/intimitu
  • máme záujem o vytvorenie puta s inými ľuďmi
  • sme kľudní, pokojní, svaly su uvoľnené, ľahko sa nám dýcha, myslenie je jasné
  • cítime sa hravo, tancujeme, spievame, smejeme sa bruchom
  • cítime lásku a sme schopní milovať
  • sme schopní skutočne odpočívať a to aj v prítomnosti iných ľudí
  • cítime sa v jednoste so svetom, vnímame ho ako bezpečné a otvorené miesto a plný príležitostí
Kraniosakrálna terapia pomáhá ľuďom posunúť sa do stavu sociálneho zapojenia, spojenia so svetom, zpomalit ANS, zlepšit vágový tonus, osloviť kraniálne nervy a má pozitivny dopad na reguláciu celého nervového systému.
Ľudia počas a po ošetrení zaznamenávajú zníženie alebo vymiznutie fyzických symptomov, a taktiež celkové upokojenie a zvýšený zmysel pre radosť, otvorenosť, prepojenie s okolím, pocit bezpečia. Ako som spomínala, je to vďaka tomu, že ľudia vystúpia z módu útok – útek alebo zamrznutia a prejdú do liečenia a aktivovania prednej vetvy blúdivého nervu, ktorý súvisí so zlepšením zdravia a emočnej pohody.
Zaujímavosť:
Pre úplnosť treba dodať, že niekedy sa ľudia zo stavu zamrznutia, odpojenia, apatie, depresie zadnej vetvy blúdivého nervu presúvajú najprv do módu útok – útek, kde zažívajú úzkosť, hnev a iné negatívne emócie. Je to logické a deje sa to aj pri iných typoch terapií, keď človek postupuje po hierachickom rebríku smerom nahor, od úrovne, kde mal minimum energie, po úrovne, kde už môže byť aktívnejší, energickejší.
Pochopenie Polyvagálnej teórie nám umožňuje lepšie porozumieť fyziologickým procesom prebiehajúcim v tele počas kraniosakrálneho ošetrenia. Zároveň nám vysvetľuje, prečo techniky zamerané na telo, napr. jóga, meditácia, focusing, bioenergetické cvičenia, bioenergetické masáže, kraniosakrálna terapia a všeobecne práca s dotykom tak dobre fungujú.
Ako hovorí psychiater Dr. Bessel van der Kolk vo svojej knihe The Body Keeps the Score, “Dotyk je najzákladnejší nástroj na ukľudnenie, ktorý máme. Nemôžeme sa plne uzdraviť, pokiaľ sa necítíme bezpečne vo svojej koži. Takže všetkých svojich pacientov nabádam, aby sa venovali nejakej terapii zameranej na telo, ako je kraniosakrálna terapia.”